DURAY: Predovšetkým si treba uvedomiť, že vlastenectvo a nacionalizmus sú časovo i historicky veľmi odlišné pojmy. Vlastenectvo existovalo aj v stredoveku, pojem nacionalizmus poznáme iba od. 19. storočia. Vojaci bojovali v stredoveku "za Boha, za kráľa a za vlasť". Vlasť, respektíve vlastenectvo je teda starý známy pojem, aj keď veľmi nepresný a ťažko definovateľný.

P. BRŇÁK: Ak by sme z týchto pojmov odstránili všetku ideologickú, politickú či dobovú "vatu", ktorá ich obklopuje, tak by sa tieto dva pojmy nejavili až natoľko odlišné. Faktom zostáva, že na pozadí historických udalostí najmä v 19. storočí, keď význam pojmu nacionalizmus značne vzrástol, začal dostávať ďalšie "nánosy", na základe ktorých dnes existuje významovo skôr negatívna konštrukcia tohto pojmu. Na jej základe sa napríklad konštatuje, že vlastne ide o druhu, odvrátenú "tvár" vlastenectva. Podľa nej nacionalizmus nejde o lásku k vlasti, národu alebo ku krajine, ale ide skôr o akési vyvyšovanie jedného národa nad druhými, a pocit istej "nadradenosti" nejakého národa v rámci jeho expanzionistických postojov voči iným národom z hľadiska rôznych vonkajších komponentov. Tieto národy strácajú to, čo je im vlastné a blízke a umelo si prisudzujú niečo navyše. Žiaľ, v súčasnosti je nacionalizmus chápaný najčastejšie práve takto.

DURAY: Spomenuté pojmy treba chápať aj tak, že pojem vlasť má iný koreň, ako pojem národ. Zatiaľ čo vlastenectvo vyjadruje určitú súvzťažnosť medzi osobou a štátom, respektíve krajinou, v ktorej osoba žije, nacionalizmus, respektíve národ, je skôr hodnotový pojem. Z toho vyplýva, že aj z politologického hľadiska je nacionalizmus definovateľnejší než vlastenectvo. Samotný nacionalizmus nie je negatívny, ale naopak pozitívny pojem, vzťah, pozitívna hodnota. Totiž v čase, keď vznikla nová spoločnosť, keď došlo k transformácii stredovekej spoločnosti na konci absolutizmu, k prerodu "tradičnej" alebo stavovskej spoločnosti, vtedy rola národa demokratizovala celú spoločnosť. Bol to v podstate boj o to, aby sa všetky vrstvy spoločnosti začali vyrovnávať a mohli niesť zodpovednosť za jej stav. A tento demokratizačný proces je nesporne spojený s národom a s nacionalizmom.

BRŇÁK: Vo svetle udalosti 19. storočia, odkedy sa najviac hovorí o "národných štátoch", sa tieto pojmy skutočne menia. Dnes je očividná tendencia krajiny a národy internacionalizovať. Myslím si, že vlastenectvo ako pozitívny vzťah k národu, a občianska spoločnosť sa navzájom "nebijú".
Pokiaľ ide o pojmy vlastenectvo a nacionalizmus, aj na Slovensku existujú zanedbateľné úchylky, extrémne názory. No viac prevažuje zmysel pre vlastenectvo ako pre extrémny nacionalizmus. Sme totiž malý štát, máme len päť a pôl milióna obyvateľov, ktorí v rovine teórie môžu ťažko uvažovať o nejakých silových či expanzionistických cieľoch v rámci "umelého" vysvetlovania nacionalizmu, ktorý teoreticky existuje. U nás je zvýraznená skôr obranná povaha, ale aj istý prvok xenofóbie, ústiaci do odmietania "cudzieho". To má však hlbšie korene, veď sme tu mali 40 rokov komunistický režim, keď existovali isté tlaky a protitlaky na túto spoločnosť a terajší štát trvá zatiaľ ešte veľmi krátko. Všetky súčasné úchylky sú viac-menej akýmsi "detskými chorobami", ktoré časom iste zapadnú do zabudnutia. V istom zmysle sú aj reakciou na opačné extrémy. Napríklad xenofóbia je reakciou na xenofíliu - až nekritické obdivovanie všetkého cudzieho časťou našich spoluobčanov. Jednoducho všetko chce svoj čas, veď to, čo sa tu po dlhý čas zanedbávalo, nie je možné zmeniť ihneď. Proces vzniku národných štátov v 19. storočí sme my museli navonok archaickým a pre zahraničie možno ťažko pochopiteľným spôsobom realizovať až teraz v 20. storočí! Z tohto pohľadu vznik nášho štátu na konci 20. storočia sa napríklad pre "americkú generáciu" môže zdať skutočne archaizmom, či znakom zaostalosti, pričom tieto vonkajšie negatívne postoje sme pri svojom vzniku dostali "do vienka". Nečudo, veď to, o čo sme sa usilovali a usilujeme, teda o realizáciu sebaurčujúceho práva pre národ, vyspelá Európa už vlastne ani nepozná, resp. nechce poznať. Pre nás je to však objektívna nevyhnutnosť, cez ktorú sa musíme vyvynúť ďalej.

DURAY: Treba vychádzať zo skutočnosti, že každý štát cez svoje vývojové štádia prechádza v rôznych časových intervaloch. Niektoré sú ešte iba v štádiu národného, iné sú už v štádiu postnárodného štátu. V postnárodnom štáte by vlastenectvo nemalo byť podložené príliš citovo alebo vo vzťahu k národu, ale aj dôležité, aby v ňom existovala pevná a neporušiteľná dohoda medzi štátom a občanmi. My tu dnes žijeme v iných podmienkach a rozpory i konflikty, ktoré máme, sú najmä preto, lebo jední chápu vlastenectvo, resp. vzťah občan - štát ešte z hľadiska národného a iní už z hľadiska postnárodného štátu. Inak sa prejavuje aj nacionalizmus: jednak ako xenofóbia a jednak ako súčasť patriotizmu, vlastenectva. Negatívne nánosy na nacionalizme pochádzajú práve z toho, že vzťah k národu v určitom období vývoja národných štátov začali niektoré skupiny národa chápať v takej predstave o konaní dobra v prospech národa, z ktorej vyplýva možnosť robiť tak na úkor iného národa.

BRŇÁK: Nemôžem bez výhrad súhlasiť s tým, že niekde inde neexistuje reálna tendencia akýchsi postnárodných štátov. Veď patriotizmus, vlastenectvo v pocitovej sfére, obsahuje napríklad aj hrdosť. U nás je "kameň úrazu zakopaný"