Autonómia má svojich prívržencov a protivníkov. Keďže ja patrím medzi prívržencov, zrejme budem zaujatý, pretože podľa môjho názoru autonómia znamená schvalovanie demokracie a jej odmietnutie zas spochybnenie demokracie. Podľa mňa takým jednoduchým spôsobom možno charakterizovať tieto dva tábory aj vtedy, keď tak jeden, ako druhý názor možno rozmanitým spôsobom tieniť a vysvetlovať.

Ale čo je podstata autonómie? Pre čoraz tenšujúcu sa vrstvu tých, ktorí majú klasické vzdelanie všetko je jasné, lebo tento výraz neznamená nič iné, ako samosprávu. Z hľadiska rozvoja organizovania spoločnosti to takisto neznamená nič iné, ako postupný vývoj a naplnenie autonómie, samosprávy. Tento vývoj má dva smery: svojvoľnú a ústavnú realizáciu. V stredoveku k prvému patrila vláda oligarchie, k druhému patrili slobodné kráľovské mestá, samospráva spišských Nemcov, Sasov, atď., čiže privilégia. Privilégium podľa dnešného ponímania znamená osobitný štatút, čo od roku 1992 poznáme v neustále sa rozširujúcom okruhu aj z medzinárodných dokumentov.

Teda čo je podstata autonómie? Samospráva. V našom prípade poznáme dve jej formy, ktoré sa uskutočnili: obecnú (miestnu) samosprávu u nás, ale v Maďarsku aj menšinovú samosprávu. Prirodzene samosprávu neslobodno pomiešať so samoriadiacimi sústavami nižšieho stupňa.

Ak miestna samospráva alebo samospráva vyššieho územného celku sa uplatňuje na území celého štátu rovnomerne, túto môžeme nazvať symetrickou sústavou samosprávy, čiže samosprávou bez privilégií. Pre ich funkčnosť sú rozhodujúce ich kompetencie v závislosti aj od toho, či sa uplatňuje skôr zásada subsidiarity (budovanie zdola nahor) alebo zásada pridelovania kompetencií ústrednou mocou, teda v závislosti od jej "dobrej vôle".

Z týchto úvodných viet snáď vyplýva, že som zastáncom samospráv budovaných podľa zásady subsidiarity, v zmysle ktorého ústredná moc (vláda, parlament, iné ústredné orgány štátnej správy) môže mať len tie kompetencie, ktoré ani na miestnej, ani regionálnej úrovni nie je efektívne vykonávať, z ktorých je pomerne málo (obrana štátu, zahraničné veci, financie, bezpečnosť štátu, koordinácia energetiky a hospodárstva, ochrana životného prostredia, strategické plánovanie, resp. ústredné zákonodárstvo).

Takáto symetrická samospráva sa môže uskutočniť vtedy, keď vláda sú silné, lebo v každom ohľade sú legitímne. So znižujúcou sa mierou legitimity a uplatnenia zásad demokracie priamo úmerne sa zužuje aj rozsah kompetencií samospráv. Toto však môže spôsobiť lokálne napätia, pretože neumožní zvládnutie rozdielností historického alebo etnického pôvodu. V takýchto prípadoch namiesto symetrickej samosprávy treba uskutočniť samosprávu asymetrickú.

V takomto prípade prichádzajú do úvahy hlavne dva druhy riešení.

Prvým z nich je uskutočnenie takej špeciálnej miestnej, či regionálnej samosprávy, keď k samosprávnym orgánom sú priradené také zastupiteľské zbory, ktoré majú osobitné kompetencie. Tento druh samosprávy, ktorú môžeme nazvať aj etnickou, či menšinovou samosprávou, sa vytvára uplatnením personálnej autonómie a slúži na legitímne riešenie problémov občanov žijúcich v početnej menšine.

Druhým riešením je územná autonómia, teda klasický asymetrický model samosprávy, v ktorom jedna alebo viac oblastí, charakterizovaných historickými alebo etnickými špecifikami na území štátu dostane osobitný štatút, v rámci ktorého - na rozdiel od ostatných oblastí - vstúpi do života iná právna úprava, ktorá však vzniká buď na základe ústavy alebo zmluvne.

Personálnu autonómiu možno uskutočniť tak v rámci symetrickej samosprávy, ako aj územnej autonómie. Kým symetrická sústava samospráv prostredníctvom kantonizácie územia štátu podľa historických alebo etnických zásad (švajčiarsky model) povedie k vytvoreniu sústavy vzťahov partnerských národov, tak asymetrická samospráva (model Južného Tirolska) je vhodný na vytvorenie osobitného štatútu.

Treba však zdôrazniť, že ani jeden z týchto riešení nie je v rozpore so zásadami občianskej spoločnosti, veď každý z nich je budovaný na samosprávnom základe. Pokiaľ však v symetrickej sústave zásady občianskej spoločnosti sa uplatňujú všade rovnako, tak v prípade asymetrickej samosprávy odchylne.

Zdá sa byť ešte podstatnou otázkou otázka individuálnych a kolektívnych práv, pretože mnohí stotožňujú autonómiu s kolektívnymi právami a stavajú ju do konfrontačného postavenia s individuálnymi právami. Takáto konfrontácia v súvislosti s autonómiou ale je nesprávna. Totiž kým kolektívne právo sa vzťahuje predovšetkým na privilégia vo vzťahu k spoločnosti (napríklad privilégia šľachty pred vznikom liberálneho právneho štátu alebo uplatnenie práva na sebeurčenie bez referenda), tak autonómia je budovaná na realizácii práv jednotlivca. Medzi individuálnymi právami však musíme rozlíšiť dve skupiny práv. Jedna skupinu tvoria tie práva, ktoré jednotlivec môže realizovať nezávisle od kohokoľvek. Sem patrí napríklad právo rovnosti pred súdom, základné slobody a väčšina základných ľudských práv. Do druhej skupiny patria také práva, ktoré majú zmyseľ len v kolektíve. Také je právo na používanie materinského jazyka, na školy s takýmto vyučovacím jazykom, na kolektívne pestovanie kultúry, na zachovanie etnického zloženia územia, na ochranu pred diskrimináciou založenou na etnickom základe, na riešenie vlastných vecí (efektívne zastúpenie) a pod.

Na prahu XXI. storočia v Európe, ktorá stojí pred integráciou kontinentálneho rozsahu, všetky tieto otázky rozhodne patria do okruhu realizácie zásad demokracie. Naviac, ak sme konzekventní, môžeme povedať, že tí, ktorí dnes sú proti autonómii, teda proti samosprávam, brzdia európsky rozvoj, čiže sú za opätovnú primitivizáciu spoločnosti, a tí, ktorí ju podporujú, sú zastáncami rozvoja. Je však poľutovaniahodné, že deliaca čiara medzi nimi zobrazuje opäť rozdelenenú Európu. Tí, ktorí prijímajú zásadu autonómie, citeľne ľahšie sa budú integrovať do zväzku už spojených európskych štátov, a tí ktorí ju odmietajú, dá sa predpokladať, že sa dostanú na zoznam čakajúcich. Toto diktuje duch doby, a nie akýsi zákerný mocenský záujem.

Skok na obsah